Umelá inteligencia nie je len ďalší nástroj – je to zmena pravidiel hry, ktorá už prerába ekonomiku, politiku aj naše správanie. Exponenciálny pokrok posledných rokov spôsobil, že s ňou žijeme 16 rokov bez toho, aby sme ju naplno chápali. Ak ju nebudeme vedieť manažovať, zaplatíme stratou pozornosti, vzťahov a schopnosti autonómne sa rozhodovať.
Exponenciálna zmena, nie ďalší nástroj
Auto si nevyrobí lepšie auto a reaktor nepostaví nový reaktor, no umelá inteligencia už vyvíja ďalšiu umelú inteligenciu. Jej kapacita narástla od prvých modelov po dnešné systémy rádovo desaťtisícnásobne – krivka, ktorú vnímame ťažko, lebo je exponenciálna a meraná na logaritmickej osi. Súťaž o všeobecnú umelú inteligenciu dnes poháňa globálnu politiku, najmä medzi USA a Čínou. To podstatné však je, že dôsledky prichádzajú skôr, než ich stíhame spracovať.
Mení sa aj moc: kým pred dekádou boli dáta prevažne vo verejnom sektore, dnes sú drvivou väčšinou v rukách súkromných firiem. V ekonomike vidíme skok produktivity, no aj hlbokú reštrukturalizáciu a nadbytok „kognitívnej kapacity“, ktorá prestáva byť výsadou človeka. Práca sa výrazne zmení, hoci to nemusí znamenať masovú stratu miest. Geopolitika sa opäť láme k bipolárnemu svetu, pričom Európa zatiaľ hľadá jasnú trajektóriu.
Ľudská cena: atrofia zručností a krehké vzťahy
Naša „ľudská agentúra“ slabne: žijeme v informačných bublinách, rýchlejšie podliehame manipulácii a polarizácii. U mladých prudko rastú poruchy duševného zdravia a osamelosť, ktorú americký hlavný lekár prirovnáva k fajčeniu 15 cigariet denne. Staršie, „analógové“ generácie sú voči týmto vplyvom odolnejšie, pretože nezačínali online. Tento posun má aj fyzické následky, pretože mentálny stres a izolácia sú predpolím chorôb.
Hrozí atrofia kľúčových zručností – empatie, súcitu, kritického myslenia či pozornosti. Prvé experimenty (napriek tomu, že ešte neprešli plným recenzným konaním) naznačujú riziko dlhodobej kognitívnej atrofie pri spoliehaní sa na generatívne nástroje. Dopad je kumulatívny: hodina nič neznamená, no roky v rôznych aplikáciách menia návyky aj identitu. Pribúdajú aj „skleníkové“ vzťahy s digitálnymi partnermi – lákavé, vždy prívetivé, no v reálnom svete nás robia krehkými; napokon, časť mladých mužov v USA vôbec nevstupuje do reálnych vzťahov.
Ako sa pripraviť: politika, pracoviská, odolnosť
Potrebujeme strojnásobiť investície do bezpečnosti AI, vytvoriť európsky „CERN“ pre umelú inteligenciu, udržať talenty a budovať alianciu demokratických krajín. Európa nekulhá pre reguláciu, ale pre porovnateľne nízke investície; bez zdrojov sa priekopníkom nestaneme. Rovnako dôležité sú komunity – rodinné, občianske, pracovné či vzdelávacie –, ktoré tlmia osamelosť a posilňujú zmysel pre spolupatričnosť. Politiky musia reflektovať exponenciálnu dynamiku technológií, inak budú reagovať príliš neskoro.
Vo firmách platí, že dve tretiny úspechu tvoria ľudia a len tretina nástroje, hoci s AI už experimentuje väčšina organizácií a naozaj úspešných je zatiaľ málo. Jednotlivci aj tímy by mali cielene trénovať: emocionálnu kontrolu, flexibilné myslenie, silné „ja“, sebadôveru v konaní a zmysel pre prepojenie s druhými. Do škôl a na pracoviská patrí technické sebavedomie, kontrola pozornosti, emocionálna autonómia, pestovanie hlbokých vzťahov a súcit. Zručnosti éry AI – kritické a etické myslenie, emocionálna inteligencia, medzikultúrna komunikácia, tvorivosť a najmä flexibilita – sú našou najlepšou poistkou, aby nám zostala ľudskosť aj autonómia.
