Slovensko starne a dopyt po dlhodobej starostlivosti rastie rýchlejšie než jej financovanie. Odborníci sa zhodujú, že nejde o kopírovanie cudzích modelov, ale o rozumné investície, prepojenie zdravotného a sociálneho systému a vyššiu dostupnosť služieb. Kľúčom je stabilné financovanie, menšia byrokracia a skorá prevencia.
Peniaze, ktoré určujú realitu
Slovensko dáva na dlhodobú starostlivosť približne 0,8 % HDP, zatiaľ čo Česká republika okolo 1,5 % a Nemecko zhruba 1,6 %. Dánsko investuje približne 2,5 % HDP. Tento rozdiel priamo vysvetľuje, prečo máme málo opatrovateliek a sestier a prečo mnohí odborníci odchádzajú za lepšími mzdami do okolitých krajín. Náklady na energie či potraviny sú podobné, rozdiel je v platoch, ktoré verejné financovanie umožní vyplácať.
Zariadenia sa pritom starajú o čoraz náročnejších klientov: veľká časť má psychiatrické diagnózy a väčšina patrí do 5. a 6. stupňa odkázanosti. V praxi to znamená vyššie nároky na kvalifikovaný personál aj na ošetrovateľské úkony. Ak štandardy rastú, ale financie a ľudia nie, vzniká trvalé napätie, ktoré poskytovateľov vyčerpáva. Následkom je tlak na kvalitu, kapacity aj dostupnosť služieb.
Inšpirácie zo sveta, nie kopírovanie
Dánsko je často spomínané pre integrovaný prístup – od prevencie a duševného zdravia, cez prácu s komunitou a rodinou, až po decentralizované riadenie, pričom do dlhodobej starostlivosti investuje približne 2,5 % HDP. Inšpiratívne prvky existujú aj v Portugalsku, Holandsku či Švédsku, mimo Európy v Kanade a Austrálii. Prenos riešení však musí rešpektovať naše možnosti a priority: dostupnosť služieb, personálne zabezpečenie a udržateľné financovanie. Pomôcť môže aj prepojenie domácej praxe s dôkazmi a expertízou medzinárodných organizácií, napríklad WHO.
Čo sa hýbe doma: projekty, reforma a sporné kompetencie
Aktuálne beží národný projekt, ktorý z eurofondov dofinancúva terénnu opatrovateľskú službu v kompetencii samospráv; alokácia okolo 100 miliónov eur je už dnes požiadavkami prekročená. Projekt nepokrýva pobytové zariadenia a má premostiť najbližšie dva roky. Nasledovať má zmena financovania v rámci plánu obnovy, s ambíciou prijať legislatívu tak, aby platila od roku 2026. Popri tom sa zdôrazňuje potreba investovať do prevencie a podpory komunít, aby sa odkázanosť neriešila až v najakútnejšej fáze.
Gordickým uzlom je, že obce nesú viac kompetencií, než majú zdrojov, čo vyvoláva spory – napríklad o povinnosť spolufinancovať neverejných poskytovateľov. Sektor zároveň hlási rastúcu administratívnu záťaž a regulačné protirečenia, ktoré v podmienkach nedostatku sestier tlačia služby do improvizácií a odrádzajú manažérov. Odborníci preto volajú po stabilnom zdroji financovania (napr. osobné rozpočty klientov a jedna platba poskytovateľovi) a po zjednodušení pravidiel. Bez politickej vôle a rádovo vyšších zdrojov – hovorí sa o stovkách miliónov až miliarde eur – hrozí prehlbovanie nedostatku personálu aj kapacít.
