Väčšina malých a stredných podnikov dnes stojí pred rovnakou otázkou: mám sa snažiť pokryť všetky požiadavky komplexne, alebo existuje „minimum“, ktoré je ešte prijateľné z pohľadu legislatívy aj reálneho fungovania firmy?

Práve táto dilema sa stáva čoraz aktuálnejšou v kontexte nových regulačných rámcov, ktoré výrazne rozširujú povinnosti organizácií v oblasti kybernetickej bezpečnosti.

Rastúci tlak z vonku – NIS2, CRA a ďalšie

V posledných rokoch výrazne rastie tlak zo strany regulácií, najmä v podobe smernice NIS2 a pripravovaného Cyber Resilience Act. Tieto rámce prinášajú vyššie nároky na riadenie kybernetických rizík, hlásenie bezpečnostných incidentov a aj na celkovú zodpovednosť manažmentu.

Hoci sa často hovorí o veľkých organizáciách, v realite sa tieto požiadavky dotýkajú aj menších firiem, najmä ak sú súčasťou dodávateľských reťazcov alebo poskytujú digitálne služby. Problémom však je, že mnohé z nich nemajú dostatočné finančné ani personálne kapacity na komplexnú implementáciu týchto opatrení. Prieskumy zároveň ukazujú, že len menšia časť organizácií sa cíti byť na tieto nové povinnosti dostatočne pripravená.

Ako má byť malá firma pripravená na nové požiadavky, keď nemá vlastný SOC, špecialistu na kyberbezpečnosť ani stovky tisíc na projekty?

Najdôležitejšie je pochopiť, že cieľom regulácií nie je dokonalá bezpečnosť, ale primerané a preukázateľné riadenie rizík. Inými slovami, nejde o to, aby mala firma špičkovú infraštruktúru, ale aby vedela, čo je pre ňu kritické a ako s tým pracuje. Je dôležité, aby si aj malá spoločnosť uvedomovala svoje riziká, slabé miesta a na tie sa sústredila a prijala primerané opatrenia. Najmä, ak je dodávateľom pre niekoho z portfólia subjektov kritickej základnej služby. A na konci dňa je veľa prvkov, ktoré nestoja veľa peňazí a dokážu podporiť bezpečnosť výrazne (povedomie, proces pre nahlasovanie incidentov, podozrivých udalostí a pod).

Ak si malá firma nemôže dovoliť vlastný SOC ani škálovateľný monitoring, aké má možnosti? Existuje realistické riešenie?

Nie, vlastný SOC nie je pre malé a stredné firmy realistický ani nevyhnutný. Z pohľadu praxe však musí existovať aspoň základný mechanizmus, ktorý umožní detekciu a reakciu na incidenty. V zásade sa dajú situácie rozdeliť do troch rovín.

Prvá je stav, keď firma nemá žiadne monitorovanie, čo znamená výrazné riziko, najmä z pohľadu včasnej detekcie incidentov a splnenia legislatívnych lehôt na hlásenie udalostí. V takom prípade je absolútnym minimom aspoň základná bezpečnostná hygiena – zálohy, viacfaktorová autentifikácia, aktualizácie a jednoduchý plán reakcie.

Druhou možnosťou je využitie externého SOC alebo MDR služby, čo je v súčasnosti najčastejší model u menších organizácií. Tento prístup umožňuje 24/7 monitoring, rýchlejšiu reakciu na incidenty a zároveň znižuje záťaž interných tímov.

Treťou situáciou sú firmy, ktoré zatiaľ nemajú monitoring, ale aktívne plánujú jeho zavedenie. V takom prípade je kľúčové mať jasne určenú zodpovednosť za kybernetickú bezpečnosť, využívať dostupné technologické a postupne budovať základné bezpečnostné opatrenia. A tu nie je nikdy neskoro, čiže lepšie je začať teraz ako vôbec.

Avšak, v neposlednom rade čoraz aktuálnejšou možnosťou je využitie umelej inteligencie na čiastočné nahradenie L1 (prvej línie) v rámci SOC. Práve L1 analytici zabezpečujú prvotné triedenie alertov, identifikáciu falošných pozitív a eskaláciu relevantných incidentov, čo je zároveň najviac nákladovo náročná a repetitívna časť prevádzky SOC.

Moderné AI nástroje dnes dokážu túto vrstvu do veľkej miery automatizovať – analyzovať alerty, korelovať udalosti, prioritizovať incidenty a v niektorých prípadoch aj navrhovať alebo priamo vykonávať základné reakcie. Pre menšie organizácie to predstavuje možnosť, ako získať vyššiu úroveň detekcie a reakcie bez potreby budovania plnohodnotného tímu alebo výrazného navýšenia rozpočtu.

Aj keď AI nenahrádza skúsených bezpečnostných analytikov (L2/L3), dokáže výrazne znížiť objem manuálnej práce a tým aj celkové náklady na bezpečnostné operácie. V praxi sa tak často kombinuje externý SOC alebo MDR služba s prvkami automatizácie, čo predstavuje realistický kompromis medzi cenou a úrovňou ochrany.

Prečo sa zúčastniť diskusie "Ako s nízkym rozpočtom zabezpečiť primerané kyberbezpečnostné požiadavky?"  na Jarná ITAPA 2026?

Diskusia sa zameria na praktické otázky, ktoré dnes rieši väčšina organizácií – teda ako splniť legislatívne požiadavky aj v prípade obmedzených zdrojov. Hlavným cieľom je identifikovať minimálny súbor opatrení, ktoré by mala mať každá organizácia zavedené, a zároveň ukázať, ako ich efektívne implementovať bez potreby rozsiahlych investícií.

Primeraná ochrana nie je luxus, ale nutnosť

Kybernetická bezpečnosť sa dnes netýka len veľkých organizácií. Takmer polovica malých a stredných firiem už podľa dostupných dát zažila nejaký typ kybernetického incidentu, čo ukazuje, že riziko je reálne a veľmi rozšírené.

Zároveň však platí, že firmy, ktoré pristupujú k rizikám systematicky, dokážu výrazne znížiť ich dopad aj bez veľkých rozpočtov. Rozhodujúce nie je to, či má organizácia špičkové technológie, ale či rozumie svojim rizikám a vie ich primerane riadiť.