Slovensko sa v kybernetickej odolnosti posúva vpred, čo potvrdzuje aj európsky index kybernetickej bezpečnosti. Útoky sú však sofistikovanejšie a zasahujú väčšie časti infraštruktúry, preto rastú aj nároky na ľudí a technické opatrenia. Odborníci zdôrazňujú, že rozhodujú implementácia, spolupráca a chytré využívanie dostupných zdrojov.
Kde sme sa posunuli a čo sa zmenilo
Kybernetická bezpečnosť prešla za posledné roky skokovou zmenou – aj vďaka umelej inteligencii sa útoky zrýchlili a zložili. Mnohí hráči si uvedomili, že majú rezervy, a to platí pre štát aj súkromný sektor. Dnes už nestačí školenie o „neklikaní“ na podozrivé odkazy; potrebné sú systematické opatrenia a koordinované reakcie.
Podľa indexu, ktorý pripravuje agentúra ENISA, Slovensko dlhodobo stúpa. Pomohla skorá transpozícia smernice NIS2 a dobrá spolupráca medzi kľúčovými inštitúciami; vykonávacie predpisy sa dorábajú s dôrazom na technické opatrenia, nie len papier. Napriek tomu sa odborníci vyhýbajú sebachvále – pridlho trúbiť o „nepriestrelnosti“ je zbytočná provokácia pre útočníkov.
Ľudia, peniaze a papier: kde to viazne
Najväčšia slabina sú kapacity: chýbajú digitálne zručnosti u používateľov aj kvalifikovaní špecialisti. Osvetleným pravidlom v organizáciách je samostatný rozpočet na kyberbezpečnosť približne päť percent z celkových výdavkov – pod touto hranicou sa riziká ťažko manažujú. V štáte sa navyše líši miera prevzatej zodpovednosti u lídrov a samosprávy často nemajú peniaze ani ľudí.
Paradoxne, európskych zdrojov je dosť, no priamo riadené programy bývajú málo využité a verejné obstarávanie odrádza dĺžkou a neistotou. Dôležité je odlíšiť „kontrolu“ (správne konanie štátu) od „auditu“ (nezávislé posúdenie) a sústrediť sa na realizáciu opatrení, nie len na dokumentáciu. V slovenskej regulácii sa preto kladie dôraz na technické kroky, ktoré sa dajú aj objektívne overiť.
Prioritné kroky pre odolnejšie Slovensko
Krátkodobo je kľúčová ochrana kritickej infraštruktúry a budovanie zdieľaných bezpečnostných služieb (napr. spoločné dohľadové centrá) pre menších prevádzkovateľov a samosprávy. Tí si individuálne vysokú úroveň ochrany nikdy nezaplatia, no v zdieľanom modeli môžu získať vyššiu mieru detekcie a reakcie. Súbežne treba investovať do ľudí – vzdelávania, kvalifikácií a praktických zručností.
Ďalšou prioritou je bezpečnosť dodávateľského reťazca, dnes jeden z najčastejších vstupov útočníkov. Organizácie by mali zmysluplne vyžadovať bezpečnostné štandardy od dodávateľov a manažovať zraniteľnosti bez ohľadu na „vendor lock“. Napokon, je čas pripravovať sa na postkvantové šifrovanie a nasadzovať nástroje podľa rizík a architektúry – univerzálne recepty (napríklad „SIEM všade“) nedávajú zmysel.
