Veľké jazykové modely spôsobili v školstve krátke nadšenie aj rýchle vytriezvenie. Ukázalo sa, že hoci vedia vyprodukovať text aj kód, často halucinujú a pri nesprávnom používaní oslabujú premýšľanie – až po to, čo výskum z MIT nazýva kognitívny dlh. Ak ich však uchopíme rozumne, môžu premeniť spôsob, ako učíme, učíme sa a spolupracujeme s priemyslom.
Od nadšenia k vytriezveniu
Keď prišli prvé mediálne správy o tom, že ChatGPT píše bezchybné slohy či zvládne skúšku pre amerických právnikov, zdalo sa, že študentské práce a testy strácajú zmysel. Krátko nato prišla realita: modely generujú presvedčivo znejúci, no nie vždy správny obsah. Študenti sa neraz prestali pýtať a overovať, lebo „AI to povedala“. Učitelia zároveň rýchlo zbadali, že tieto texty sa dajú rozpoznať – nie nepriestrelne dokázať, ale zachytiť podľa tónu a povrchnosti argumentov.
Výskumníci z MIT ukázali, že skupiny, ktoré pri úlohách spoliehali na ChatGPT, vykazovali nižšiu mozgovú aktivitu. Dlhodobé delegovanie premýšľania tak vytvára kognitívny dlh – mozog netrénujeme a stráca kondíciu. Nástroje, ktoré nám kedysi pomáhali s ťažkou prácou či rutinou, dnes navodzujú ilúziu, že môžeme odovzdať aj samotné myslenie. To je lákavé, ale vedie zlým smerom, ak chýba vlastný úsudok a kontrola.
Ako prebudovať vyučovanie v ére AI
Zákazy nedávajú zmysel – nástroje tu sú a budú. Zmysel musí dávať hodina: namiesto dvoch hodín monológu či mechanických cvičení potrebujeme čas so študentmi venovať analýze, práci s nejasnosťou a riešeniu komplexných problémov. Cieľom nie je odovzdať list papiera s textom alebo kód, ale pochopiť, prečo riešenie funguje a aké má alternatívy. Všetko, čo je rutinné a prenesiteľné na stroje, nech robia stroje.
Pre študentov je AI najlacnejší, nekonečne trpezlivý tútor – ak jej neveria slepo a priebežne si výstupy overujú. Môžu si dať vysvetliť pojem, rovnicu či celý koncept, nechať si zosumarizovať prednášku alebo prehľadávať stovky dokumentov. Učiteľ potom nemusí brániť generovaným poznámkam, ale má sa sústrediť na vedenie diskusie, spätnú väzbu a kontrolu kvality uvažovania. Písanie skrípt v rýchlo sa meniacich odboroch je menej dôležité než kultivácia schopnosti myslieť.
Priemysel ako spolutvorca talentu
Firmy často hovoria, že nechcú juniorov, ale hotových seniorov s presnou doménovou znalosťou. Univerzity to samy nedodajú – bez partnerstiev to nejde. Konkurenčnú výhodu získajú tie organizácie, ktoré vstúpia do vzdelávania od prvých ročníkov, nie iba logom v sponzorskej lište. Potrebné sú reálne tímy a mentori, ktorí so študentmi pracujú na projektoch a učia ich uvažovať, nie len odovzdávať úlohy AI.
Takéto partnerstvo posilní biznis aj akademickú obec: študenti rýchlejšie dorastú do praktických rolí a firmy získajú expertov, ktorí vedia s AI pracovať bez toho, aby jej odovzdali vlastnú hlavu. Úlohou univerzít je koncentrovať excelentnosť a pestovať premýšľanie; úlohou priemyslu je stať sa jeho aktívnym spoluautorom. Spoločne tak využijeme prínosy nástrojov a obídeme pascu kognitívneho dlhu.
