Tvár ako zdroj stôp pre umelú inteligenciu

Niektoré genetické syndrómy sa prejavujú na tvári, čo je dobre známe napríklad pri Downovom syndróme. Pri menej výrazných odchýlkach môže AI pracovať s tvarovými metrikami a pomermi (vzdialenosť očí, tvar sánky či výška čela), pričom výsledkom nie je istota, ale pravdepodobnosť. Potrebuje však veľké a kvalitné tréningové dáta, inak sa citlivosť a presnosť líšia aj medzi populáciami; to, čo funguje na jednej etnickej skupine, nemusí rovnako fungovať na inej. Dôležité je, že aj bežné fotografie z dokladov či mobilov môžu stačiť, čo skracuje čas a obchádza potrebu odberu biologickej vzorky – a práve to je na tom pre niekoho aj znepokojujúce.

Medzi prínosom a rizikom: právo, etika a prax

Možné sú dva scenáre: anonymné mapovanie výskytu vybraných diagnóz v populácii a individuálne upozornenia pre konkrétnych ľudí. Pri štatistike by sa pracovalo s anonymizovanými údajmi a s dostatočne veľkými regiónmi, aby sa predišlo identifikácii jednotlivcov (napríklad na úrovni širších regiónov EÚ). Aj tak však treba pevný právny základ, zohľadniť právo „nevedieť“ o svojej chorobe a pripraviť kyberbezpečnostné opatrenia, aby štátne fotografie neunikli a neboli spracúvané v prostredí, ktoré nezaručuje ochranu osobných údajov. Pri individuálnych výstupoch by bola otázka súhlasu, proporcionality a dohľadu bioetikov ešte naliehavejšia.

Zaznela aj úvaha o využití pri novorodeneckom screeningu: ak by bola AI dobre natrénovaná, mohla by slúžiť ako rýchly „hint“ pre cielené vyšetrenia. Netreba však zabúdať, že algoritmy sa mýlia a majú fungovať ako podporný nástroj, nie ako posledné slovo. Praktické nasadenie by si vyžiadalo záujem verejnosti, financie, analýzu rizík a návratnosti aj dôkladné posúdenie dopadov na súkromie. O tom, či sa takéto riešenia udomácnia o pár rokov, dnes nemožno zodpovedne sľubovať – no diskusia sa už začala.