Digitálna nemocnica nie je jedna „zázračná“ aplikácia, ale prepojený ekosystém dát, procesov a technológií. Zástupcovia nemocníc z Prahy, Martina a Banskej Bystrice sa zhodli, že bez jasných štandardov, stratégie a silného IT základu to nepôjde. Digitalizácia zároveň mení spôsob práce – a to je často najväčšia výzva.
Digitálna nemocnica: viac než aplikácie
Jadrom je zber a prepájanie všetkých relevantných dát: o pacientoch, zamestnancoch, technológiách aj samotných procesoch. Zmysel to dáva až vtedy, keď existujú spoločné štandardy, metodiky a smerovanie zo strany štátu – napríklad v telemedicíne. Nemocnice potom vedia, aké riešenia má zmysel budovať a ako ich začleniť do existujúcich systémov.
V praxi dnes prichádza veľa „třešničiek“ – zaujímavé dielčie inovácie, ktoré je ťažké napojiť na staršie nemocničné systémy. Kľúčová je preto moderná integračná platforma, ktorá bezpečne prepojí rôzne zdroje dát bez nutnosti meniť celý informačný systém. Niektoré nemocnice na ňu využívajú prostriedky z plánu obnovy, aby vedeli škálovať a zapájať nové riešenia.
Stavať digitálne: BIM, energetika a zdieľanie
Pri výstavbe nových pavilónov odborníci zdôrazňujú BIM – digitálny model budovy, v ktorom sa zmeny prejavia naprieč všetkými vrstvami projektu. Pomáha to zvládať časté úpravy, plánovať prevádzku, simulovať energetickú náročnosť a plniť environmentálne požiadavky. Jeden z príkladov je onkologické centrum v Prahe, kde sa BIM vyžaduje už v zákazke, aby model zapadol do IT prostredia nemocnice.
Digitalizácia však nie je len o stene a kábli, ale aj o tom, ako sa priestory a prístroje zdieľajú medzi odbornosťami. To si vyžaduje nové pravidlá a zmeny rutín, na ktoré nie sú tímy vždy zvyknuté. Inšpiratívna je prax z Dánska: sledovanie prístrojov senzormi a ich alokácia cez aplikáciu, vďaka čomu personál nehľadá vybavenie, ale dostane ho rýchlo na požadované miesto.
Dáta, interoperabilita a ľudia
Nemocnice s dátami pracujú nielen kvôli reportingu, ale aj na zlepšovanie výsledkov. Interné benchmarky – napríklad porovnávanie otvorených versus minimálne invazívnych operácií – dokážu zrozumiteľne ukázať, čo funguje lepšie. Prekážkou je často uzavretosť dodávateľských systémov a legislatíva, preto rastie tlak na otvorené rozhrania a interoperabilitu.
Zaznelo aj, že chýbajú špecialisti, ktorí by tvorili nové riešenia – nie len udržiavali tie existujúce. Pomáhajú granty, „digital blueprints“ a systematické gap analýzy: kde sme, kam chceme ísť a aké technológie majú dlhodobý zmysel. Perspektívu má digitálna patológia, zobrazovacie technológie či plne digitálne laboratóriá, no pridanú hodnotu musia cítiť pacienti aj personál.
