Digitálna transformácia nie je len nahradenie papiera obrazovkou; je to predovšetkým kultúrna zmena v organizáciách a spoločnosti. Prednáška ukázala, že technológie máme roky k dispozícii, no rozhoduje naša ochota a schopnosť ich prijať. Skúsenosti z pandémie aj z praxe veľkých IT projektov prezrádzajú, čo funguje a kde narážame.
Technológie tu boli, pandémia ich len urýchlila
Najväčším urýchľovačom digitalizácie na Slovensku bol podľa rečníka covid. To, čo sa dve desaťročia odsúvalo, sa zrazu dalo urobiť v priebehu mesiacov, pretože riešenia už existovali – stačilo ich aplikovať. Príkladom je videokonferencia: v niektorých firmách sa bežne používala už okolo roku 2000, aby sa ušetril čas cestovaním medzi mestami. Digitál má aj tienisté stránky, napríklad menej sociálneho kontaktu pri donáškach jedla, no pri kúpe lístkov či objednávaní taxislužieb priniesol jasné zrýchlenie a pohodlie.
Čo rozhoduje o úspechu: schopnosti a vzdelávanie
Úspech nestojí len na dodávateľoch technológií, ale aj na zručnostiach tých, ktorí služby používajú a poskytujú. Ak sa tieto dve strany nestretnú, aj sofistikované riešenia zlyhajú na nízkej miere adopcie. Preto má mať digitál miesto v školách a každodennom vzdelávaní, aby sa nové služby stali prirodzenou súčasťou života. Pomáha aj párovanie generácií: mladší kolegovia ako „buddy“ učia seniornejších pracovať s IT a budujú sebavedomie pri používaní služieb.
Z praxe zazneli príklady, že pokrok prichádza tam, kde sa spája technológia s jasne zadefinovanou hodnotou. Od simulácií vo virtuálnej realite cez projekty kyberbezpečnosti a umelej inteligencie až po dodávku superpočítača Perun pre Slovenskú akadémiu vied v spolupráci s Atos – cieľom je merateľný prínos pre koncového používateľa. Podobné tímy sa podieľajú aj na podpore veľkých podujatí, napríklad olympijských a paralympijských hier 2024. Kľúčové však zostáva: nečakať na „nový vynález“, ale naučiť sa rozumne využívať to, čo už máme.
